„Čím chceš byť, keď budeš veľký/veľká?“ spytujú sa často rodičia svojich detí. Deti odpovedajú všelijako. Chcem byť futbalistom. Doktorom. Spevákom. Smetiarom... Hovoria spontánne, spomínajú povolania z rôznych dôvodov. Niektoré deti sa chcú jednoducho „potatiť“ či „pomamiť“. Iné túžia napodobniť v dospelosti svoje vzory z televízie či médií. Druhým sa páči auto... Väčšinou sa tieto detské sny v dospelosti posúvajú iným smerom. Ale sú aj výnimky, kedy si deti už od mala niečo vysnívajú a tento sen sledujú aj vtedy, keď už deťmi dávno nie sú...

Pamätám si, že novinárom som chcel byť už od svojich 10 rokov. Teda relatívne od skorého veku. Bol to vtedy, ešte v hlbokom socializme, takmer nereálny sen. Na bratislavskú žurnalistiku (pokiaľ sa nemýlim vtedy jedinú na Slovensku) sa bolo takmer nemožné dostať, najmä „bez tlačenky“. A bez straníckej príslušnosti rodičov. Môj sen som však sníval ďalej. „Nechoď na žurnalistiku, nemáš šancu. Z nášho gympla sa hlásite traja, z hľadiska objektívneho posúdenia šancí meraných na základe známostí nemáš veľké šance,“ takto „pozitívne“ posúdil moje šance pred prijímacími pohovormi na žurnalistiku jeden z profesorov na trnavskom gymnáziu už po nežnej revolúcii, na jar roku 1990.

Pamätám doteraz na mamičkine i otcove slzy šťastia, keď nám prišiel domov list s vyjadrením, že „som tam“. Od šťastia sme týždeň nespali... Až neskôr som si naplno uvedomil, že úspešnými prijímačkami sa iba začala tá najdôležitejšia cesta za mojím snom. Stať sa dobrým novinárom. Rešpektovaným odborníkom. Počas prvej mojej vážnejšej praxe v týždenníku Tip mi túto pravdu potvrdil môj novinársky tútor, pán Kasanický. Presnejšie v onej pravde poukázal na fakt, že cesta za ocenením „dobrý novinár“ sa nikdy nekončí, a človek po nej kráča až do konca svojho profesijného života (toto však určite platí všeobecne, nielen na novinárov): „Mladý, za prvých päť rokov praxe sa väčšina novinárov naučí 80% z tohto náročného remesla. Zvyšných dvadsať percent, tie sa učíš celý život.“

Už takmer desať rokov nie som aktívnym žurnalistom. Keďže som však zostal v komunikačnom biznise, cítim a verím, že ďaleko som neodišiel. Sen čo najviac sa priblížiť parametrom dobrého novinára/dobré odborníka mám doteraz, a snažím sa ten sen žiť. Tak, ako ho žije televízny komentátor kanadských televíznych spoločností CBS a NTV slovenského pôvodu a vysokoškolský pedagóg John George Frajkor. Ten v článku „Jak še máš“ (doteraz mám tento článok odložený), ktorý vyšiel myslím v roku 1993 v už neexistujúcom denníku Smena, takto popísal svoju predstavu dobrého novinára...

„Svojím študentom vštepujem najmä dôveru v seba, vo vlastné schopnosti. Tam sa začína i končí každá kariéra, životné úspechy, životná pohoda. A dobrý žurnalista musí byť navyše objektívny. Ľudia musia z jeho materiálov cítiť, že ich nepoúča, že sa necíti nad nimi nadradený. Ale že im len predkladá argumenty, ktoré im umožnia rýchlejšie poznať pravdu. A na to musí veľa vedieť, veľa poznať, veľa čítať. Dobrý novinár nemá nikdy čas, stále je v strehu, stále musí obohacovať svoje vedomosti, nesmie sa nikdy uspokojiť s tým, čo dosiahol, ale hľadať nové súvislosti. Dôležitá je rýchla reakcia, a najmä veľa si treba pamätať. Knihy nemá nosiť vo vrecku či v taške, ale v hlave, a ich myšlienky by mal pohotovo predkladať svojim čitateľom, poslucháčom rozhlasu, či televíznym divákom. Povolanie žurnalistu nie je ľahké, a nie všetci unesú ten ustavičný stres. Mnohí sa oddávajú alkoholu, strácajú zmysel pre objektivitu. Nejeden z mojich kolegov má rozbitý rodinný život, nezniesol jednoducho ťarchu tejto profesie. Tá totiž vyžaduje obrovskú osobnú obetavosť, statočnosť, čistý a silný charakter. Ak novinár taký nie je, nemal by túto prácu vykonávať.“

P.S.: Neviem sa stále dopátrať, kto je autorom týchto riadkov. Našiel som ich pri hľadaní v mojom mailovom archíve, niekde v roku 2003.
Ak viete, kto napísal túto múdru a poučnú úvahu, dajte nám, prosím vedieť, aby sme meno autora čím skor doplnili.