NÁVŠTEVNOSŤ

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
Visitors Counter

UBYTOVANIE V REGIÓNE

  • images/stories/reklama/afe_ponuka.jpg
  • images/stories/reklama/cmareklaenturadigtlac.jpg
  • images/stories/reklama/cmatapey.jpg
  • images/stories/reklama/demode_00011.jpg
  • images/stories/reklama/exohosting_2013.jpg
  • images/stories/reklama/grafiteknaplne1.jpg
  • images/stories/reklama/grafiteknaplne2.jpg
  • images/stories/reklama/grafiteknaplne3.jpg
  • images/stories/reklama/jarkopzimaweb.jpg
  • images/stories/reklama/kadernictvoangels_00000.jpg
  • images/stories/reklama/kadernictvosimona.jpg
  • images/stories/reklama/katanova.jpg
  • images/stories/reklama/ponuka na reklamu.jpg
  • images/stories/reklama/taxi_mima.jpg
Vihorlatské vrchy E-mail

ZEMPLÍN - Vihorlatské vrchy na juhu a západe hraničia s Východoslovenskou pahorkatinou, na severe s Bukovskými vrchmi, Laboreckou vrchovinou a Beskydským predhorím. Pohorie Vihorlat prudko vystupuje z Východoslovenskej nížiny. Kým okrajové časti Východoslovenskej nížiny dosahujú 250 - 300 m n. m., vrcholové časti Vihorlatu presahujú 1000 m n. m., čím vertikálne prevýšenie dosahuje az 800 m.

 

Mladovulkanické pohoria na Slovensku vznikali koncom treťohôr, v neogéne, keď došlo k rozsiahlej sopečnej činnosti. Vo Vihorlate sa začala sopečná činnosť neskôr, asi pred 15 mil. rokov a viaže sa na vznik hlbinných zlomov, ktoré otvorili vstupové cesty sopečným hmotám.
Na zlomoch tohto systému sa nachádzajú všetky významnejšie vulkanické centrá pohoria: pri Morskom oku, v záveroch Porubského a Sokolského potoka, na vrchu Vihorlat a na vrchu Kyjov.
Najvyššie vrchy pohoria, ako je Vihorlat, Veľká Trestia, Motrogon, Ščob, Veža a iné, vznikali v poslednej etape vulkanizmu zhruba pred 9 mil. rokov a sú tvorené prevažne andezitmi. Finálny vulkanizmus (vznik bazaltov) sa vo Vihorlate neprejavil. Sopečné hmoty vzniknutého pohoria prekryli najmä časti druhohorného bradlového pásma, magurského flyšu a |neogénnych sedimentov.

Sopečná činnosť vo Vihorlate sa odohrávala prevážne v poklesávajúcom území a iba v neskoršom období bolo celé pohorie vyzdvihnuté vysoko nad svoje okolie. V dôsledku toho sa na väčšine územia nestretávame s typickým vulkanickým reliéfom, ako sú sopečné kužele a pod., ale vyskytujú sa tu prevažne erózno-zlomové formy s prejavom stratovulkanickej stavby.
Hoci Vihorlat patrí k najmladším pohoriam, jeho povrch je značne deštruovaný. Pôvodne vyššie vrchy sa vplyvom erózie a častých rozsiahlych zosuvov postupne zmenšovali. Početné svahové toky odnášali pódotvorný materiál a na bázach svahov vytvárali mohutné náplavové kužele. Odkryté lávové prúdy sa rozpadali na veľké kamenné bloky a kamenné moria. Andezity budujúce hrebeň pohoria vytvárajú dobré podmienky pre infiltráciu vôd. Povrchová voda na mnohých miestach infiltruje pozdĺž zlomových línií. Na povrch vystupujú mnohé z nich na styku s menej priepustnými pyroklastikami alebo paleogénnymi horninami.

Podľa fytografického členenia, uplatňovaného na Slovensku, patrí územie Vihorlatu do oblasti západokarpatskej kveteny, obvodu predkarpatskej kveteny. V pohorí prevládajú spoločenstvá bukových lesov.
Z ihličnatých drevín bola vo Vihorlate rozšírená len jedľa biela, čo dokazuje jej pôvodný výskyt na lokalite Jedlinka a prítomnosť peľových zŕn v hlbokých vrstvách rašeliny.
Ostatné ihličnany, najmä smrek, boli v lesných porastoch vysadené človekom. Vplyv neďalekých Východných Karpát sa prejavuje výskytom východokarpatských a balkánsko-východokarpatských druhov rastlín.
Sú to: prilbica chlpatoplodá, skopólia kranská, kostihoj srdcovitý, razivka smradľavá, ale aj telékia ozdobná, živý symbol prírody Vihorlatu.
Z druhov východokarpatsko-panónskej flóry, ktoré prenikli do Vihorlatských lesov z Východoslovenskej nížiny, treba spomenúť chránenú bleduľu jarnú karpatskú a ranostaj širokolistý. Zaujímavú vegetáciu majú i bezlesé vrcholy pohoria so skalnatým reliéfom, Sninský kameň a Vihorlat.
Vplyvom teplých vzdušných prúdov z nížiny a výhrevného andezitového substrátu rastú na ich južných svahoch vo vysokej nadmorskej výške teplomilné rastlinné spoločenstvá. Na chladnejšej severnej strane vrchu Vihorlat je bukový les vyvinutý až do vrcholca a rastú horské druhy, ako je soldanelka horská a podbelica alpínska. Na skalnatých kopčekoch južných svahov pohoria sú ostrovčekovite rozšírené „lesostepné“ spoločenstvá drieňových dubín s účasťou teplomilných druhov dubín, ako sú drieň, brekyňa obyčajná, kamienka modropurpurová, waldsteinia kuklíkovitá a iné.
Sopečnou činnosťou vzniklo vo Vihorlate množstvo jazierok, ktoré sa zazemňovaním postupne zmenili na slatiny a rašeliniská.
Rastú tu vzácne druhy rastlín: rosička okrúhlolistá, plavúnec zaplavovaný, páperník pošvatý a iné.

 

Málo zmenené rastlinné fytocenózy a vplyv neďalekej Východoslovenskej nížiny a Východných Karpát sa prejavujú i v zložení živočíšstva Vihorlatu. Cez otvorenú krajinu prenikajú z juhu teplomilné stepné živočíchy, ktoré sa tu stretávajú s horskými druhmi Karpát.
Z východokarpatských druhov žijú v pohorí niektoré mäkkýše, dážďovky a mnohonôžky.
Z chránených druhov hmyzu žije v lesoch Vihorlatu napr. fuzáč alpský a nosorožtek obyčajný. Z motýľov je známy hlavne mlynárik horský (Pieris bryoniae vihorlatensis Moucha, 1956) a perlovec východný (Argynnis laodicae Pallas, 1771).
Z obojživelníkov sa tu vyskytujú všetky druhy našich mlokov.
Z plazov je hojná užovka stromová. Jedovatá zmija je v pohorí veľmi vzácna. Vo väčších bystrinách žije pstruh potočný, ale aj mihuľa potiská. Z vtákov sú významnými hniezdičmi Vihorlatu obe naše najväčšie sovy, výr skalný a sova dlhochvostá, ďalej orol krikľavý a v podhorí slávik veľký. Z drobných cicavcov je pozoruhodný najmä výskyt hraboša močiarneho, raniaka malého a piskora vrchovského.
Veľkým prírodným bohatstvom lesov Vihorlatu je prítomnosť veľkých a vzácnych šeliem ako je vlk obyčajný, rys ostrovid, mačka divá a vydra riečna.


Riečna sieť Vihorlatu svojou zložitosťou plne zodpovedá konfigurácii terénu. Celé územie patrí do úmoria Čierneho mora a je odvodňované povodím Tisy, do ktorého patrí i sústava Bodrogu. Bodrog vzniká sútokom riek Ondava a Latorica. Severovýchodnú časť CHKO Vihorlat odvodňuje rieka Cirocha, ktorá vytvára povodie s plochou 500 km² a po 50,6 km sa pri Humennom vlieva do Laborca. Z východne exponovaných svahov Vihorlatu stekajú významnejšie toky ako Luh, Savkov potok, Strihovský potok a ďalšie. Riečnu sieť centrálnej časti tvorí Okna s prítokmi Skalný potok, Ceremosna, Barlahov potok, Lysaka a Rybnička.
Najväčšie prietoky sa znamenali v jarných mesiacoch, nižšie v letnom a zimnom období s miernym zvýšením na jeseň.

V komplexe vulkanického pohoria Vihorlat významné postavenie majú jazerá. Tvoria jedinečnú ukážku vzniku a postupného zániku jazier. Najväčšie je Veľké Vihorlatské jazero, nazývané Morské oko. Západne od Morského oka vo výške 727 m n. m. leží Malé Vihorlatské jazero, nazývané tiež Malé Morské oko. Severne od Motrogonu sa nachádzajú ďalšie jazerá. Najvýznamnejšie je z nich jazierko Kotlík, ležiace vo výške 850 m n. Ďalšie jazerá s nachádzajú v severnej časti CHKO a sú v rôznom stupni zániku. Najvýznamnejšie z nich je zanikajúce jazero Podstavka, ohraničené andezitový svahmi. Povyše Podstavky je ďalšie zanikajúce jazero - rašelinisko Hypkania. Vývojovo najmladší slatinno-rašelinný typ je Ďurova mláka. Na ploche rašeliniska je celý rad slatinných a rašelinných spoločenstiev, ktoré majú z fytocenologického a fytogeografického hľadiska veľký význam.
Okrem uvedených jazier sa v pohorí Vihorlatu nachádzajú mnohé ďalšie, ktorých vonkajší obrys je už ťažko rozoznateľný a proces ich zániku možno pokladať za ukončený. Vihorlat patrí v súčasnosti medzi významné lokality akumulácie povrchových a podzemných vôd.
Tento fakt bol potvrdený už aj v minulosti Nariadením vlády vtedajšej SSR zo 6. februára 1987 o prirodzenej akumulácii vôd v pohorí Vihorlat.

 

Reklamný prúžok
Reklamný prúžok